peterkucharcik

Toto je hodnotenie autora, nie neutrálny opis.

Richard Sulík zanechal Slobode a Solidarite v otázkach migrácie pomerne zrozumiteľný odkaz. Odmietanie povinných prerozdeľovacích kvót, dôraz na to, že o zložení vlastnej spoločnosti rozhoduje členský štát, a ochota povedať v Bruseli nie aj vtedy, keď to nebolo populárne. Nemuseli ste s ním súhlasiť, ale vedeli ste, kde stojí.
Dnešná SaS sa k tomuto odkazu verbálne hlási. Keď koncom júla 2026, tieto dni, vypukla kríza v španielskej Ceute, predseda strany Branislav Gröhling vyhlásil, že Európa musí použiť všetky dostupné nástroje na ochranu vonkajších hraníc „nie dvadsaťsedem rôznymi spôsobmi, ale spoločne, ako jedna Únia“. Poslanec Juraj Krúpa apeloval na španielsku vládu, aby hranicu zabezpečila čo najrýchlejšie.
Znie to rázne. Problém je, že medzi touto rétorikou a európskou politikou, ktorú SaS súbežne presadzuje, zíva rozpor, ktorý strana zatiaľ nevysvetlila.

Bezpečnostná politika sa nedá oddeliť od migračnej

Antimigračná politika nemôže byť dôveryhodná, ak tá istá strana zároveň podporuje oslabovanie národných poistiek v zahraničnej a bezpečnostnej politike Únie.
Dôvod je vecný. Ochrana hraníc, návratová politika, dohody s tretími krajinami o readmisii, financovanie tranzitných štátov aj obrana proti hybridnému využívaniu migračných tokov, to všetko sú z veľkej časti nástroje zahraničnej politiky. Kto rozhoduje o dohode s Marokom, Tuniskom alebo Egyptom, ten fakticky spolurozhoduje o tom, koľko ľudí sa dostane k európskej hranici. Ak sa tieto rozhodnutia presunú spod jednomyseľnosti, členský štát stráca možnosť ich zablokovať – vrátane tých, ktoré by pre neho boli nevýhodné.
Poslanec SaS Juraj Krúpa argumentoval 1. mája 2025, že EÚ potrebuje reformovať svoje rozhodovacie procesy a „odbúrať veto v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky“. Zároveň hovoril o prehĺbení spolupráce s Veľkou Britániou, Nórskom, krajinami Balkánu a Ukrajinou a o dôslednejšom vymáhaní pravidiel demokracie a právneho štátu. Nič viac mu netreba pripisovať – to sú jeho slová a je legitímne o nich diskutovať.
Debata, do ktorej vstúpil, je reálna. Nemecko a Švédsko dlhodobo presadzujú výrazné obmedzenie alebo úplné zrušenie jednomyseľnosti v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Belgicko, Francúzsko a viaceré menšie štáty sú proti. Európska komisia zvažovala aj variant, že nové členské štáty by právo veta v niektorých oblastiach po vstupe automaticky nezískali.

Veto nie je len brzda
Právo veta sa zvykne opisovať ako nástroj obštrukcie. Pre malý štát je však predovšetkým poistkou: rozhodnutie, ktoré zásadne zasahuje do jeho bezpečnostných či zahraničnopolitických záujmov, nemôže byť prijaté bez jeho súhlasu. Slovensko nemá veľkosť, ekonomickú váhu ani diplomatickú sieť, ktorou by svoj záujem presadilo inak.

Ceuta: prípad, ktorý ukazuje, o čo ide
Ceuta je španielske autonómne mesto na africkom pobreží. Je to územie EÚ, pretože je to územie Španielska – ale s osobitným režimom. Podľa Európskej komisie Ceuta a Melilla nie sú súčasťou colného územia Únie a podľa španielskej daňovej správy sa v nich neuplatňuje DPH, ale miestna daň IPSI. Migranti, ktorí prekročili hranicu, teda nevstúpili „na európsky kontinent“ a ani do colného či daňového územia Únie. Vstúpili na španielske, a teda aj európske politické územie.
Podobne špecifické je schengenské postavenie. Článok 41 Kódexu schengenských hraníc zachováva osobitné pravidlá pre obe mestá vyplývajúce zo španielskeho vyhlásenia z roku 1991. Španielsko preto kontroluje totožnosť pri všetkých odletoch a odchodoch trajektov z Ceuty a Melilly do zvyšku schengenského priestoru. Predstaviteľ Európskej komisie to zhrnul tak, že na tieto účely sa s nimi zaobchádza ako s vonkajšou hranicou Únie.
Čísla samotnej udalosti sa v jednotlivých zdrojoch líšia a treba ich uvádzať opatrne. Španielske ministerstvo vnútra hovorilo približne o 50 000 ľuďoch, ktorí prešli od štvrtka 30. júla; predseda Ceuty Juan Jesús Vivas uviedol až 60 000. Počet obetí sa v priebehu dvoch dní menil od 18 cez 34 a najmenej 57 (Reuters) až po najmenej 67 podľa španielskych úradov v sobotu 1. augusta. Podľa ministerstva vnútra sa do piatkového večera vrátilo do Maroka približne 48 300 ľudí, minister zahraničných vecí José Manuel Albares neskôr uviedol, že späť odišli prakticky všetci.

Obete aj nástroj
Ceuta ukazuje tri veci naraz a bolo by nepoctivé zdôrazňovať len jednu.
Prvá: vonkajšia hranica Únie je zraniteľná a migračný tlak sa dá použiť ako diplomatický nástroj. Presne to sa stalo v roku 2021, keď Maroko po spore o vodcu Frontu Polisario uvoľnilo kontrolu hraníc a do Ceuty prešlo za dva dni okolo 6 000 ľudí.
Druhá: väčšina tých ľudí boli obete politiky. Španielsky premiér Pedro Sánchez pripísal nápor prevádzačským sieťam, ktoré na sociálnych sieťach šírili účelový výklad rozsudku Najvyššieho súdu. Šestnásťročný Maročan povedal agentúre Reuters, že sa na dvanásťhodinovú cestu vydal po tom, čo videl videá iných migrantov na Instagrame. Španielsky portál Maldita.es dokumentoval desiatky nepravdivých videí, ktoré sa počas krízy šírili ako „zábery z Ceuty“, hoci pochádzali z Turecka, Kolumbie či Barcelony. Ľudia, ktorí zomreli na vlnolame v Tarajale, neboli aktérmi geopolitiky. Boli jej materiálom.

A tretia: Ceuta je signálom, že Európa je krehkejšia, než si o sebe myslí. Nie preto, že by ju ohrozovali jednotliví ľudia, ktorí sa v noci vydali na more. Ale preto, že sa ukázalo, ako lacno sa dá európskou spoločnosťou pohnúť zvonku. Stačil súdny rozsudok vytrhnutý z kontextu, niekoľko videí na sociálnej sieti, dva dni mierneho dozoru na druhej strane hranice, a jedno európske mesto bolo za štyridsaťosem hodín zaplavené počtom ľudí porovnateľným s jeho vlastnou populáciou.
Kultúrne a kresťanské dedičstvo Európy neohrozuje človek, ktorý uteká pred biedou. Ohrozuje ho stav, v ktorom o zložení a charaktere európskych spoločností prestávajú rozhodovať samotné európske spoločnosti a začínajú o tom spolurozhodovať cudzie kancelárie, prevádzačské siete a tlak vyjednávaný pri rokovaní o dodávkach plynu. Civilizácia, ktorá si nedokáže ustrážiť vlastnú hranicu, si napokon neustráži ani vlastnú kontinuitu, nie preto, že by ju niekto dobyl, ale preto, že sa stane premennou v cudzej rovnici.
Práve to je dôvod, prečo je táto téma legitímna a prečo nemá byť prenechaná len tým, ktorí ju používajú na politický boj. Ochrana dedičstva nie je nepriateľstvo voči nikomu. Je to nárok na to, aby o vlastnom domove rozhodoval ten, kto v ňom býva.

Strategický význam bez preháňania
Ceuta leží pri Gibraltárskom prielive, jednom z najvyťaženejších námorných uzlov sveta. Má voľný prístav a osobitný daňový režim, ktorý ju robí atraktívnou pre obchod medzi Európou a severnou Afrikou. Maroko si na Ceutu aj Melillu nárokuje suverenitu, čo z každého incidentu robí zároveň územný spor. A postavenie pobrežných miest má priamy dosah na vymedzovanie pobrežných vôd, rybolov aj vojenskú prítomnosť.
Tu je však potrebné korigovať jeden rozšírený omyl. Ceuta nie je uzlom, cez ktorý by musel prechádzať export západnej Afriky, a nič nenasvedčuje tomu, že cieľom júlových udalostí bolo blokovať obchodné toky. Skutočná hospodárska súťaž prebieha inde: marocký Tanger Med prekročil v roku 2025 objem 11,1 milióna TEU a predstavuje vyše 47 % kontajnerovej dopravy piatich hlavných prístavov v okolí prielivu, zatiaľ čo španielsky Algeciras dosiahol v roku 2024 približne 4,7 milióna TEU. Prvá fáza prístavu Nador West Med má byť spustená na prelome rokov 2026 a 2027. To je vecný ekonomický posun v prospech Maroka – nezávisle od toho, čo sa stalo na pláži v Tarajale.

Čo hovorí španielske právo
Španielsko zaviedlo v roku 2015 zákonom č. 4/2015 osobitný režim pre Ceutu a Melillu, takzvané rechazo en frontera, odmietnutie na hranici pri pokuse neoprávnene prekonať hraničné zábrany.
Tento režim však nie je absolútnym zákazom požiadať o ochranu. Zákon výslovne stanovuje, že odmietnutie sa musí uskutočniť pri rešpektovaní medzinárodných noriem v oblasti ľudských práv a medzinárodnej ochrany, a počíta s podávaním žiadostí o azyl na určených miestach na hraničných priechodoch. Španielsky ústavný súd navyše v roku 2020 potvrdil ústavnosť tejto úpravy len podmienečne, v konkrétnom výklade.
Práve tu vznikol spúšťač krízy. Najvyšší súd rozsudkom č. 814/2026 z 29. júna 2026 (zverejneným 8. júla) rozhodol, že rechazo en frontera sa nedá uplatniť na ľudí, ktorí sa do Ceuty alebo Melilly pokúšajú dostať plávaním; namiesto toho sa má použiť riadny postup vrátenia podľa § 58 ods. 3 cudzineckého zákona. Rozsudok nezakázal vracanie a nikomu nepriznal právo zostať. Prevádzači ho podľa španielskej vlády podali ako „hranica je otvorená“.

Otázka pre SaS
A tu sa vraciame k domácej politike.
Ak migrácia môže byť nástrojom zahraničného nátlaku – a Ceuta ukazuje, že môže – potom je ochrana pred týmto nátlakom bezpečnostnou a zahraničnopolitickou otázkou. Ako chce SaS chrániť slovenské záujmy v situácii, keď by sa rozhodnutia o dohodách s tretími krajinami, o návratovej politike či o reakcii na hybridný tlak prijímali kvalifikovanou väčšinou bez slovenského súhlasu?
Na túto otázku strana zatiaľ neodpovedala. Volanie po tom, aby Európa konala „spoločne, ako jedna Únia“, je pekná veta. Nehovorí však nič o tom, čo urobí Slovensko v deň, keď tá „jedna Únia“ rozhodne inak, než je slovenský záujem – a Slovensko už nebude mať čím povedať nie.
Slovensko potrebuje spolupracujúcu Európu. Bez spoločnej ochrany vonkajšej hranice, bez fungujúcej návratovej politiky a bez dohôd s tretími krajinami nemá malý vnútrozemský štát reálnu migračnú politiku. Spolupráca však nesmie znamenať automatické vzdávanie sa nástrojov, ktorými si malý štát chráni existenčné záujmy.
SaS si bude musieť vybrať. Buď bude pokračovať v tom, čo z nej urobilo stranu s vlastným európskym profilom – v kritickej, ale konštruktívnej spolupráci, ktorá vie pomenovať konflikt medzi integráciou a národným záujmom. Alebo bude opakovať všeobecné frázy o bezpečnosti a súčasne podporovať oslabovanie poistiek, ktoré tú bezpečnosť v krízovej chvíli chránia.
Prvé je Sulíkov odkaz. Druhé je jeho karikatúra.