peterkucharcik

Na čom zlyháva Švédsko, Nemecko alebo Francúzsko?
Kladiem tú otázku naschvál ostro. Odpoveď, ktorú u nás počúvam najčastejšie, totiž považujem za pohodlnú a nepresnú.
Začnime tým, čo hovoria dáta. Švédska Rada pre prevenciu kriminality (Brå) uviedla, že v roku 2025 zaznamenala 84 prípadov smrteľného násilia, čo je najnižší počet od roku 2012 a druhý pokles v rade. Strelnými zbraňami zahynulo 42 ľudí, počet streleckých incidentov klesol od vrcholu v roku 2022 o viac než polovicu. Podľa Eurostatu klesol v roku 2025 počet prvožiadateľov o azyl v EÚ o 27 percent na 669 400 osôb.
Predsa však niečo nesedí. Krajiny s klesajúcou krivkou smrteľného násilia a klesajúcou migráciou pôsobia navonok neistejšie než kedykoľvek predtým. To je jav, ktorý sa čísla o kriminalite vysvetliť nepokúšajú. Aj keď oficiálne údaje hovoria o určitom poklese kriminality a nižšom počte žiadostí o azyl, zostáva tu jeden dôležitý problém: nie všetky násilné trestné činy sa dostanú do policajných štatistík. Veľká časť obetí ich z rôznych dôvodov nenahlási, čo môže ovplyvňovať obraz o skutočnom rozsahu kriminality, a to aj vo Švédsku. Pokles počtu žiadostí o azyl zároveň nemožno automaticky stotožňovať s poklesom celkovej migrácie ani z neho vyvodzovať zlepšenie bezpečnostnej situácie.
Moja téza znie: problémom nie je existencia iných kultúr a zvyšovanie, či znižovanie kriminality v krajinách. Problémom je stav spoločnosti, ktorá už nevie povedať, čo presne chráni a akú kultúrnu identitu zastáva, pretože práve vtedy dochádza k stretu civilizácií.

_{Uvedené štatistiky nevypovedajú o celkovom vývoji kriminality, sú len jedným z ukazovateľov; predmetom môjho záujmu je otázka kultúrnej identity, náboženstva a hodnotového smerovania spoločnosti.}

Sebavedomie nie je nadradenosť
Tieto dva pojmy treba oddeliť, inak sa debata rozpadne do dvoch táborov, ktoré si navzájom nerozumejú.
Kultúrna nadradenosť je tvrdenie o hodnote: my sme lepší, vy horší. Je to postoj, ktorý odmietam, pretože nemá ako byť dokázaný a v dejinách slúžil ako ospravedlnenie napríklad kolonizácie.
Kultúrne sebavedomie je niečo iné. Je to schopnosť spoločnosti pomenovať, aké pravidlá považuje za záväzné pre všetkých, ktorí na jej území žijú. Nie „sme lepší”, ale „takto to u nás funguje a toto sa nevyjednáva”. Ústava, rovnosť muža a ženy, sloboda vierovyznania vrátane slobody vieru opustiť, sloboda prejavu, prednosť sekulárneho práva pred náboženským, znalosť jazyka.

Práve tu vzniká pri integrácii veľkej časti moslimských komunít zásadné napätie. Niektorí migranti síce pri príchode deklarujú rešpektovanie európskych hodnôt, v praxi však môžu naďalej uprednostňovať náboženské alebo komunitné pravidlá vrátane prvkov šaríe. Hodnoty zakorenené v rodine, kultúre a komunite nemožno zmeniť iba podpisom integračného formulára. Integrácia preto nemôže znamenať len materiálne začlenenie do spoločnosti. Musí zahŕňať aj jednoznačné prijatie toho, že na území európskeho štátu má ústava a sekulárne právo bezvýhradnú prednosť pred akýmkoľvek náboženským pravidlom. To nie je útok na islam ani na slobodu vierovyznania. Je to základná podmienka fungovania spoločného štátu.
Tolerancia je hodnota, ale nie je to obsah. Tolerancia hovorí, čo znášam. Nehovorí, kým som.

Spoločnosť, ktorá má len toleranciu a nič za ňou, nemá ako formulovať očakávania voči novým obyvateľom, pretože sama nevie, k čomu ich pozýva.

Paradox pomoci: solidarita alebo ego darcu
Tu prichádzam k bodu, ktorý pokladám za najcitlivejší.
Solidarita je vzťah symetrický v dôstojnosti: pomáham, pretože ten druhý je človek ako ja. Paternalizmus je vzťah asymetrický: pomáham, pretože viem lepšie než on, čo potrebuje.
Psychológia altruizmu popisuje tento rozdiel pomerne presne. Ekonóm James Andreoni zaviedol pojem „warm glow giving”, teda nečistý altruizmus: časť úžitku z darovania nepramení z výsledku pre príjemcu, ale z príjemného pocitu darcu. Daniel Batson celé desaťročia testoval hypotézu empatického altruizmu práve preto, že alternatívne vysvetlenia boli egoistické: pomáham, aby som zmiernil vlastné nepríjemné vzrušenie z pohľadu na cudzie utrpenie, alebo aby som zažil radosť z toho, že som pomohol. Spisovateľ Teju Cole to v roku 2012 nazval komplexom bieleho záchrancu, pomocou ako emocionálnou skúsenosťou darcu.
Nepíšem to preto, aby som pomoc znevážil. Píšem to preto, že motív určuje formu. Keď je pomoc nástrojom sebapotvrdenia, prestáva sa pýtať, čo je pre druhú stranu skutočne dobré, a začína sa pýtať, čo dobre vyzerá. Vzniká z nej veta „pomôžeme vám, aby ste sa stali podobnými nám”. To nie je partnerstvo. To je export vlastného modelu pod hlavičkou dobra.
Skutočná pomoc podľa mňa vyzerá inak: rešpektuje miestne pomery, posilňuje kapacitu ľudí budovať vlastné inštitúcie a počíta s tým, že výsledok pomoci v tretích krajinách nemusí vyzerať európsky.

Čo Európe zostalo
Teraz nasleduje moja najsilnejšia téza a označujem ju ako interpretáciu, nie ako fakt.
Francúzsko, Nemecko a Švédsko mali silné národné a kresťanské tradície. Nespochybňujem to. Otázka znie, koľko z nich prežilo ako živá, praktizovaná a medzigeneračne odovzdávaná identita.
Nemecko: podľa údajov Nemeckej biskupskej konferencie a EKD patrilo ku koncu roka 2025 k dvom veľkým cirkvám zhruba 36,6 milióna ľudí, teda okolo 43,8 percenta obyvateľstva. V roku 2014 to bolo vyše 57 percent. Len v roku 2025 vystúpilo z cirkví približne 657 tisíc ľudí.
Francúzsko: podľa výskumu Trajectoires et Origines 2 (INED a INSEE, 2019 až 2020) sa 51 percent ľudí vo veku 18 až 59 rokov hlási k tomu, že nemá náboženstvo. Katolíkov je 29 percent, moslimov 10 percent. Kľúčové číslo je však inde: pravidelne navštevuje bohoslužby len 8 percent katolíkov, no vyše 20 percent moslimov. U ľudí bez migračného pôvodu klesá pravidelná katolícka prax na 6 percent.
To nie je príbeh o tom, že by niekoho niekto porazil. Je to príbeh o vyprázdnení zvnútra: sekularizácia, individualizácia, nízka pôrodnosť a hlavne prerušený medzigeneračný prenos a budovanie viacgeneračných komunít . A do prázdna po spoločnom rámci nastúpila aj kolektívna pamäť viny za kolonializmus a za dvadsiate storočie.

Huntington, Freud a otázka záväznosti
Samuel Huntington v Strete civilizácií (1993 a 1996) tvrdil, že po vyslovil tézu, že po studenej vojne sa hlavnou líniou konfliktu stanú kultúrne a náboženské identity, a Západu odporúčal vzdať sa presvedčenia, že jeho hodnoty sú automaticky univerzálne. Ja s ním v zásade súhlasím, ale jeho model má aj vážnych kritikov. Edward Said mu vyčítal, že z civilizácií robí uzavreté monolity, a Amartya Sen upozornil, že redukcia človeka na jednu jedinú príslušnosť je sama o sebe zdrojom násilia. Obe námietky pokladám za oprávnené.
Napriek tomu jedna Huntingtonova intuícia podľa mňa obstála: keď sa vyprázdnia ideologické identity, nastúpia tie kultúrne a náboženské, pretože ponúkajú to, čo trh ani administratíva neponúkajú, teda príslušnosť.
Sigmund Freud v Masovej psychológii a analýze Ja (1921) opísal, čo drží spoločenstvo pokope. Nie sú to argumenty. Sú to libidinózne väzby: členovia skupiny dosadia spoločný objekt, teda vodcu, Boha alebo ideál, na miesto vlastného ideálu Ja a práve tým sa navzájom identifikujú. Cirkev a armádu uvádzal ako modelové prípady takto zviazaných útvarov.
Z toho vyplýva vysvetlenie, ktoré považujem za dôležité. Spoločenstvo so spoločným, záväzným a posvätne ukotveným ideálom Ja má vyššiu súdržnosť než spoločenstvo, ktoré tento ideál rozpustilo do individuálnej sebarealizácie. Nejde o nadradenosť. Ide o normatívnu záväznosť, vyššiu mieru náboženskej praxe a silnejšiu komunitnú kontrolu.
Preto radšej hovorím, že islam je v tomto kontakte kultúrne dominantnejší, nie nadradený. Dominantnejší v zmysle sily väzby, rituálov, náboženského práva (Sharia law alebo odbornejšie Islamic law), disciplíny, nie hodnoty obsahu.
Zároveň odmietam predstavu, že „moslimovia” sú jednotná skupina. Sunniti a šíiti, Maročan a Indonézan, praktizujúci a nepraktizujúci, prvá a tretia generácia. Tie isté francúzske dáta ukazujú, že sa aj tu prax rozpadá: 30 percent moslimských mužov navštevuje mešitu pravidelne, no len 10 percent žien. Kto hovorí o „nich” v jednotnom čísle, robí presne tú chybu, ktorú Sen vyčítal Huntingtonovi.

Táto vnútorná rozmanitosť však nesmie viesť k opačnému extrému – k predstave, že náboženstvo po prekročení európskej hranice automaticky stráca svoj spoločenský význam. Mnohí migranti si neprinášajú iba pracovné schopnosti a osobné príbehy, ale aj vieru, rodinné modely a normy formované komunitou. Islam pritom pre časť veriacich nie je len súkromnou spiritualitou, ale aj súborom pravidiel upravujúcich rodinný a spoločenský život. Nemožno preto podliehať predstave, rozšírenej aj medzi časťou ľavicových aktivistov, že sa migranti po príchode automaticky vzdajú svojich náboženských a kultúrnych presvedčení. Európa od nich nemá požadovať, aby opustili svoju vieru. Musí však jednoznačne požadovať, aby prijali nadradenosť ústavy a sekulárneho práva všade tam, kde sa náboženské pravidlá dostávajú do konfliktu s rovnosťou mužov a žien, slobodou jednotlivca alebo právom vieru zmeniť či opustiť. Sloboda vierovyznania chráni vieru človeka – nezaručuje však náboženským normám právo nahradiť zákony demokratického štátu.

Latinská Amerika ako kontrolná vzorka
Pomáha porovnanie. Podľa prieskumu Pew Research Center z jari 2024, zverejneného v januári 2026, tvoria katolíci v šiestich najľudnatejších krajinách regiónu 46 až 67 percent dospelých. Ich podiel klesol za dekádu v každej z nich najmenej o 9 percentuálnych bodov a podiel ľudí bez vyznania stúpol o 7 bodov a viac. Sekularizácia teda prebieha aj tam.
Rozdiel je v tom, čo z náboženstva zostáva ako kultúrna samozrejmosť a životný štýl. Náboženstvo je pre polovicu a viac dospelých v Brazílii, Kolumbii, Mexiku a Peru „veľmi dôležité”. Súčasne rastú evanjelikálne cirkvi a to prináša vlastné konflikty: politizáciu viery, napätie medzi denomináciami, spory o vzdelávanie a rodinu. Neidealizujem si to. Živšia náboženská identita drží komunitné väzby a zároveň generuje vlastné línie sporu.

A teraz Slovensko
Sčítanie 2021 ukázalo, že 55,8 percenta obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckemu vyznaniu. Podiel ľudí bez vyznania stúpol z 13,4 percenta v roku 2011 na 23,8 percenta.
Deklarácia však nie je prax. Výskum Generácie a viera 2024 (Focus pre Sociologický ústav SAV, Ústav politických vied SAV a Univerzitu Komenského) zistil, že do kostola chodí aspoň raz týždenne 26,3 percenta obyvateľov. Nikdy sa bohoslužieb nezúčastňuje 38,5 percenta mužov a 28,8 percenta žien.

Toto je jadro veci. Na papieri väčšinovo kresťanská krajina. V praxi krajina, kde má približne štvrtina populácie živú náboženskú prax a zvyšok má spiritualitu, sviatky a spomienku. Nazývam to naučenou identitou – zdedeným pomenovaním príslušnosti, ktoré si človek osvojil prostredníctvom rodiny, tradície a spoločenského prostredia, no vedome ho nepretavil do každodenných hodnôt, rozhodnutí a konania.

Nie je falošná, ale nie je nosná. Nedokáže niesť váhu, ktorú v Mexiku alebo Kolumbii kultúrne kresťanstvo stále nesie.
Slovensko pritom už dávno nie je izolované. Ku koncu roka 2024 tu malo platný pobyt vyše 337 tisíc cudzincov oproti necelým 85 tisícom pred desiatimi rokmi. V septembri 2025 tu podľa ÚPSVaR pracovalo 135 195 cudzincov, teda okolo 6,8 percenta zamestnancov, pričom počet Indov sa počas roka 2025 takmer strojnásobil.
Ekonomický prínos tejto migrácie je merateľný a v starnúcej krajine s nedostatkom pracovnej sily reálny. Kultúrne a sociologické dôsledky sú niečo iné a merajú sa v inom časovom horizonte. Zamieňať tieto dve roviny je analytická chyba, ktorej sa dopúšťajú obe strany sporu.
Odtiaľ vyplýva môj záver o postavení Slovenska. Proxy aktér je štát, ktorý nekoná podľa vlastnej definície záujmu, ale ako zástupca cudzieho záujmu, pričom nesie náklady a riziká, no nekontroluje ciele. Malý štát si takú pozíciu nemôže dovoliť ani voči Bruselu, ani voči Washingtonu, ani voči Moskve, ani voči ideologickým prúdom, ktoré prichádzajú z akademických prostredí bez ohľadu na to, ako znejú vznešene.
Nebojím sa toho, že by nás niekto „prevalcoval”. Nič v dátach tomu nenasvedčuje. Bojím sa toho, že prídu ľudia s jasnou predstavou o tom, kým sú, a stretnú spoločnosť, ktorá to o sebe povedať nevie. V takom stretnutí nevyhráva ten silnejší. Vyhráva ten určitejší.
Integrácia nie je jednostranné prispôsobovanie sa a nie je ani asimilácia. Je to dohoda, ktorá má dve strany. Lenže dohodu môže uzavrieť len ten, kto pozná vlastné podmienky, kultúru, tradície a identity.
Napíšme si ich. Skôr, než ich budeme potrebovať.