peterkucharcik

Bolo to v kultúrnom dome v okresnom meste, na ktorého názve nezáleží. Plastové stoličky, priveľa ľudí na priestor, ktorý bol postavený pre menej, a ten zvláštny zápach lacného čistiaceho prostriedku, ktorý majú všetky takéto sály. Ľudia prišli hodinu vopred. Stáli vonku v marcovom vetre, aby mali miesto vnútri. Predstavme si klasický politický event, maďarského politika.

Keď vošiel, sála vstala. Nie postupne, ako vstávajú ľudia v divadle, ale naraz, akoby ich niekto potiahol za jeden povraz. Žena predo mnou plakala. Chlap v montérkach zdvihol dcéru na plece, aby videla. Nikto v tej chvíli nepočúval, čo hovorí, lebo ešte nič nepovedal.

Sledoval som tváre a uvedomil som si, že ich výraz nepoznám z politiky. Nebolo v nich presvedčenie, ani hnev, ani zvedavosť. Bola v nich úľava. Ten istý výraz som ako dieťa videl v kostole na tvárach ľudí, ktorí kľakali pred niečím, čo ich presahovalo, a na chvíľu prestali niesť sami seba.

Vtedy ma napadla myšlienka, ktorá ma odvtedy neopustila. Oltár nikam nezmizol. Len sa presťahoval. A ak platí, že si ho človek postaví vždy, potom otázka, ktorú si moderná spoločnosť myslí, že vyriešila, či veriť alebo neveriť, nie je tá skutočná otázka. Skutočná znie: čo na ten oltár položíme, keď sme z neho zhodili to, čo tam bolo predtým.

Prvý, kto na to dal systematickú odpoveď, nebol teológ, ale ateista. Émile Durkheim v Elementárnych formách náboženského života tvrdí, že každá známa spoločnosť delí svet na dve časti: na posvätné a profánne. Nie na dobré a zlé, ani na duchovné a materiálne. Na to, čoho sa nedotkneš len tak, a na všetko ostatné.

Podstatné je, že posvätnosť podľa neho nie je vlastnosť veci. Je to status, ktorý vec dostane. Kameň, kus dreva, zástava, meno, čokoľvek sa môže stať posvätným, ak sa okolo toho vytvorí zákaz, rituál a spoločenstvo. A naopak, nič nie je posvätné samo osebe natoľko, aby o ten status nemohlo prísť.

Držiteľom toho procesu je podľa Durkheima rituál. Keď sa ľudia zhromaždia a robia to isté v tom istom rytme, vzniká stav, ktorý nazval kolektívnym vzopätím energia, ktorú jednotlivec sám zo seba nevydá. Poznáme to zo štadióna, z pohrebu, z koncertu. Človek cíti, že je súčasťou niečoho väčšieho, a tento pocit je fyzický skôr než myšlienkový.

Durkheimov záver je pritom brutálnejší, než sa zvyčajne pripúšťa. Ak sa spoločnosť pri rituáli dotýka niečoho, čo ju presahuje, tak to niečo je ona sama. Totem nie je bránou k božstvu, je znakom klanu. Uctievanie je podľa neho spôsob, akým spoločnosť udržiava vedomie vlastnej existencie a odovzdáva ho ďalej.

Tu treba byť poctivý, lebo práve v tomto bode je Durkheim najzraniteľnejší. Ak je Boh iba spoločnosť, nevysvetlil vieru premenoval ju. Otázka, prečo ľudia potrebujú posvätné, sa len presunula o poschodie nižšie. A jeho materiál, čítanie austrálskych domorodých kultúr sprostredkované cez cudzie správy, dnešná antropológia považuje prinajlepšom za sporné.

Aj tak nám ostáva niečo, čo sa nedá odhodiť: posvätné nie je obsah, ale funkcia. A funkcia, ktorá zostane prázdna, nezostane prázdna dlho.

Freud vstupuje do tej istej otázky z opačnej strany. V Psychológii masy a analýze Ja z roku 1921 sa pýta, čo drží dav pohromade, a odmieta odpoveď, ktorá sa ponúka sama, že spoločný názor. Názor je podľa neho výsledok, nie príčina. Príčinou je citová väzba, ktorú nazýva libidinóznou, teda vzťahom rovnakého druhu ako zamilovanosť, len presmerovaným.

Mechanizmus je jednoduchý a nepríjemne presvedčivý. Členovia masy sa neviažu najprv na seba navzájom, ale na vodcu. A pretože sa všetci viažu na toho istého, stotožnia sa medzi sebou. Bratstvo v dave nie je prvotné. Je to vedľajší produkt spoločnej oddanosti.

Rozhodujúci je však druhý krok. Človek má podľa Freuda vnútornú inštanciu, ktorá ho hodnotí, porovnáva s ideálom a vyvoláva vinu. V mase túto inštanciu nahradí osoba vodcu. Svedomie sa vysťahuje von. To, čo bolo predtým vnútorným sporom, sa stane vonkajšou vernosťou, a s tým odchádza aj schopnosť kritickej korekcie, lebo kritizovať vodcu by znamenalo kritizovať vlastný ideál.

Ak toto raz uvidíte, nedá sa to odvidieť. Vysvetľuje to jav, ktorý inak nedáva zmysel: prečo priaznivci po škandále neobhajujú skutok, ale osobu. Prečo argument, ktorý by mal väzbu oslabiť, ju posilní. Nejde o zlyhanie logiky. Ide o to, že spor sa nevedie o fakt, ale o identitu, a fakt je druhoradý.

Aj Freud má však svoju hranicu, a je vážna. Jeho výklad je nefalzifikovateľný, neexistuje pozorovanie, ktoré by ho vyvrátilo, lebo každý protipríklad sa dá vyložiť ako obrana alebo vytesnenie. Predstava náboženstva ako projekcie otcovskej figúry je špekulácia, nie empirický nález. Je to optika, cez ktorú sa niektoré veci zrazu vidia ostro. Nie je to dôkaz.

Durkheim a Freud stoja proti sebe, no v jednom sú spojenci: obaja náboženstvo vysvetľujú tým, že ho prevedú na niečo iné. Jeden na sociálnu funkciu, druhý na pudovú ekonómiu. Ani jeden sa nepýta, či tá potreba na niečo ukazuje. Obom stačí, že sa dá odvodiť.

Presne v tomto bode stojí proti nim Viktor Frankl. Jeho tvrdenie je, že vôľa k zmyslu je pôvodná motivácia človeka, nie prevlečená túžba po niečom inom. Nie je to sublimovaná sexualita ani zvnútornený tlak kolektívu. Je to samostatná dimenzia, a ak sa nenapĺňa, človek neochorie metaforicky, ale skutočne.

Stav, keď táto dimenzia zostane prázdna, nazval existenciálnym vákuom. Neprejavuje sa dramaticky. Prejavuje sa nudou a apatiou, tým zvláštnym nedeľným popoludním, keď je všetko v poriadku, nič nechýba a človek nevie, čo so sebou. Poruchy, ktoré z toho vyrastajú, nazval noogénnymi: nie sú z konfliktu pudov, ale z absencie dôvodu.

Na tomto mieste sa oplatí zastaviť, lebo tu sa láme celá úvaha. Ak má pravdu Durkheim, potom je jedno, čo stojí na oltári, pokiaľ to drží ľudí pokope. Ak má pravdu Freud, oltár je vždy podvod, len niekedy užitočný. A ak má pravdu Frankl, oltár nie je nástroj ani ilúzia, ale odpoveď na otázku, ktorú si človek nevymyslel a nemôže ju odvolať.

Aj Franklovi sa dá vyčítať dosť. Zovšeobecňuje z výnimočnej skúsenosti, ktorá je zároveň zdrojom jeho morálnej autority aj jeho metodologickej slabiny. Jeho pojmy sa merajú ťažko a hranica medzi terapiou a svetonázorom je uňho tenká. Napriek tomu prináša presne to, čo predchádzajúcim dvom chýba.

Lebo Durkheim aj Freud opisujú, čo sa deje, keď posvätné existuje. Frankl opisuje, čo sa deje, keď chýba. A jeho odpoveď je, že prázdno po zmysle nie je neutrálny stav. Je to podtlak. A podtlak vždy niečo nasaje – otázkou je len čo, a ako rýchlo.

A teraz posaďme do miestnosti ďalšieho – Nietzscheho. Jeho veta o smrti Boha sa dnes cituje ako oslava, hoci v texte znie ako výkrik hrôzy. Šialenec s lampášom v ruke pribehne na trhovisko medzi ľudí, ktorí v Boha už neveria, a oni sa mu smejú. On im povie, čo urobili, a potom pochopí, že prišiel priskoro. Že tá správa ešte nedorazila k tým, ktorí ju spôsobili. Nechváli sa. Pýta sa, kto zotrie krv a akými hrami sa budeme musieť očistiť.

Ja laicky pozorujem niečo horšie a desivé: že sloboda je pre väčšinu ľudí neznesiteľná ťažoba a že ju radi ľudia odovzdajú komukoľvek, kto im na oplátku dá chlieb, istotu a niekoho, koho môžu nasledovať a kto označí svojho oponenta za zlo. Nie tyran spoločnosť pripraví o slobodu. Ľudia ju prinesú na tácke.

Spoločnosť nie je bez viery. Sme bez rámca. Kedysi bola viera pozadím, na ktorom sa odohrával život, a neveriť znamenalo vypadnúť zo sveta. Dnes je viera možnosťou medzi možnosťami, a to mení jej váhu aj vtedy, keď si ju človek zvolí. Nemení to však potrebu, ktorú mala uspokojovať.

A tu sa vraciam k oltáru, lebo je to jediný obraz, ktorý mi na to sedí. Nezbúrali sme ho. Nechali sme ho stáť prázdny a odišli sme s presvedčením, že sme skončili. Prázdny oltár uprostred obývačky je však priveľmi nápadný na to, aby zostal prázdny. Skôr či neskôr naň niekto niečo položí, a spravidla to nebude výsledok rozhodnutia, ale zvyku.

Prvá vec, ktorá tam pristála, je politika. Nie politika ako správa vecí verejných, ale politika ako spása. Poznávacím znamením je jazyk: každé voľby sú posledné voľby, protivník nie je súper, ale zlo, a po výhre nepríde lepšia správa krajiny, ale nový začiatok. Politika, ktorá sľubuje riešenie problémov, sa dá hodnotiť. Politika, ktorá sľubuje vykúpenie, sa hodnotiť nedá, lebo neúspech je vždy vinou nepriateľa. Vždy vláda predtým bola zlá, môžu za všetko.

Skúšku má táto forma jednoduchú. Spýtajte sa človeka, čo by musel jeho politik urobiť, aby ho prestal podporovať. Ak dostanete konkrétnu odpoveď, ide o politiku. Ak dostanete vysvetlenie, prečo je otázka nepatričná, ide o niečo iné a slovník, ktorým sa to opíše, sme si nepožičali z politológie, ale z dejín náboženstva. Veľká časť voličov je sfanatizovaná a odpustí a svojmu „bohovi“ takmer všetko.

Druhá vec je aktivizmus, ktorý si osvojil kompletnú liturgickú štruktúru. Je tam hriech, ktorý sa dá spáchať aj nevedomky. Je tam verejné vyznanie, ktoré má predpísanú formu, a keď ju previnilec nedodrží, vyznanie sa neprijme. Je tam exkomunikácia. Chýba jediná vec, a práve tá je podstatná: rozhrešenie. Ospravedlnenie sa prijíma, ale vina sa neodpúšťa.

Vidíme obetný mechanizmus v priamom prenose. Spoločnosť napätá z vlastných vnútorných rivalít nájde jedného, na ktorého sa dá zvaliť všetko, a jeho vylúčenie prinesie krátkodobý pokoj a pocit jednoty. Je to elegantné vysvetlenie a väčšinou sedí. Jeho slabina je, že sedí priveľmi často, teória, ktorá vysvetlí každý konflikt jedným mechanizmom, nakoniec nevysvetlí žiadny konkrétny.

Zostáva najťažšia otázka: prečo by mala byť náhrada horšia než originál. Moja odpoveď je, že rozdiel nie je v intenzite, ale vo vlastníctve. To, čo je skutočne transcendentné, si nemožno privlastniť. Nemôžete Boha prepísať tak, aby vám vyhovoval, bez toho, že by ste vedeli, že ste ho prepísali. Zostáva mimo vás a súdi vás aj vtedy, keď mu slúžite.

Ideológia takú vlastnosť nemá, lebo jej autorom je ten, kto ju vyznáva. Idol nikdy nepovie svojmu ctiteľovi, že sa mýli. Preto vo svetských kultoch chýba to, čo náboženstvá aspoň deklarovali: milosrdenstvo, odpustenie a hranica, za ktorú nesmie ísť ani ten, kto má pravdu. Vina bez rozhrešenia sa nikam nestratí. Presunie sa na niekoho iného.

Aby bolo jasné, čo netvrdím: neobhajujem poslušnosť. Erich Fromm rozlíšil religiozitu autoritársku, ktorej jadrom je podriadenie sa moci a znehodnotenie človeka, a humanistickú, ktorá sa sústreďuje na rozvinutie ľudských síl. To rozlíšenie reže na obe strany. Zbavuje ma povinnosti brániť inkvizíciu a zároveň ukazuje, že ideológia býva autoritárskou religiozitou v civilnom obleku, len bez slova Boh.

Najsilnejšia námietka proti všetkému, čo som napísal, znie však inak. Škandinávske krajiny patria medzi najsekulárnejšie na svete a nezrútili sa. Naopak, vykazujú vysokú dôveru, nízku korupciu a stabilné inštitúcie. Ak by prázdno po náboženstve nutne nasával fanatizmus, tam by to bolo vidieť najskôr.

Nemám na to odpoveď, ktorou by som mohol mávnuť rukou. Dá sa poukázať na to, že tie spoločnosti stoja na hustej sieti dôvery a na morálnom kapitáli, ktorý sa tvoril stáročia v luteránskom prostredí, a že míňať dedičstvo vyzerá dlho ako bohatstvo. Lenže to je hypotéza, nie dôkaz. Možno je to slušnosť a zodpovednosť bez potreby metafyziky. Úprimná odpoveď je, že to zatiaľ nevieme, lebo experiment beží prikrátko – a dnes majú už iné „trable“, ale o tom inokedy.

Druhá námietka je ešte staršia. Náboženstvo samo produkovalo hranice, vojny a upaľovanie, a ak niečo dokazuje, tak aj jeho nebezpečnosť. To vidíme aj dnes, kedy islám naberá na sile a začína viesť svätú vojnu proti západnej civilizácii.

Sila, ktorá dokázala poslať človeka na hranicu, sa nevyparila v okamihu, keď sme prestali chodiť do kostola. Zmenila adresáta a stratila korekciu.

A napokon námietka, ktorá vracia úder Durkheimom. Ak je posvätné len sebauctievanie spoločnosti, potom politický kult nie je zvrhlou náhradou náboženstva. Je náboženstvom, rovnako pravým ako každé iné, a moje rozlišovanie je len obhajobou vlastnej tradície. Jediné, čo na to viem povedať, je, že adresát, ktorého si nemôžem upraviť, ma obmedzuje, kým adresát, ktorého som si napísal sám, mi lichotí. Nedokazuje to jeho existenciu. Hovorí to niečo o mne.

Nemám záver, ktorý by som mohol niekomu odporučiť. Nepíšem, aby som niekoho niekam poslal, a myslím si, že viera, ktorá vzniká z obavy o spoločenskú súdržnosť, nie je viera, ale politika s lepším osvetlením.

Viem len toľko, že sme urobili niečo, čo sme považovali za odstránenie, a bolo to premiestnenie. Odstránili sme Boha a mysleli sme si, že tým odstraňujeme potrebu uctievať. Odstránili sme adresáta. Potreba zostala, hľadá si cieľ a je pritom trpezlivá a nenáročná.

Otázka teda neznie, či budeme veriť. To sa nerozhoduje. Znie, komu alebo čomu tú vieru odovzdáme a či si to všimneme vo chvíli, keď to robíme, alebo až vtedy, keď už budeme stáť medzi tými, ktorí vstali skôr, než ten človek stihol otvoriť ústa.

Tá žena stojac predo mnou – plakala. Neviem, za čím plakala. Podozrievam, že to nevedela ani ona.